2.kapitola-Čerešňová alej
„Bože môj! Keby som vedela že to bude také...ťažké...“ ,vraví si keď sa lúči s domovom. Nakoniec ju ale premôže vlastné ja a zavrie dvere. Zamkne ich na zámku a kľúč si zavesí na retiazku. Chytí rúčku svojho kufra na kolieska, prehodí si jej najlepšiu kamarátku, gitaru vo vaku, na plecia a vydá sa preč z domova. „Bože ďakujem ti, že som mala možnosť si zobrať peniaze z kráľovstva keď som odchádzala.“ , posmešne zaďakuje s úsmevom na tvári a rázne kráča. Dnes je krásny deň...slnko na oblohe svieti, ale nie je horúco. Deň ako stvorený na útek. Jej myšlienky ale opantala túžba vedieť, aký je čas. Pozrela sa teda na hodinky a zistila že už je naozaj dlho preč. „Bude to pomaly 5 hodín od kedy som odišla.“ povie si a poobzerá sa, kde je. Prechádza dlhou alejou, pričom netuší, kam sa dostane. Pamätá si na deň, kedy odišla z kráľovstva. Vtedy išla síce autobusom ale cestovala 3 dni. Lenže teraz nejde naspäť do kráľovstva. Ide opačným smerom. „Keď si uvedomím, že budem od kráľovstva ešte ďalej, tak mám väčšiu chuť ísť.“ Hovorí sama so sebou a pritom si predstavuje ako sa dostane do mestečka, kde spozná veľa ľudí a možno sa aj usadí. Potrebuje miesto, kam sa môže vrátiť, keď jej bude najhoršie. Samozrejme stále sa môže vrátiť do chatky v lese pri jazere ale nie je to ono. Vždy tam bola sama ako prst. Nikto jej nevedel povedať, čo má robiť. Boli s ňou iba zvieratá. Teraz cíti príležitosť že by to mohla všetko zmeniť.
